Koliba, sobota napoludnie. Niežeby sa mi nechcelo jesť, ale som dohodnutá s kamarátkami na malej vychádzke. Áno, vychádzke, lebo nejakou turistikou by som to nenazvala... Nie na Kolibe:-)
Hore zisťujem, že kamošky si plánujú spraviť výlet za „šniclou“ v nedalekej reštaurácii. Tak si s nimi chvíľu posedím, pokecám, popijem kofolu a potom pôjdem do lesa. Zbožňujem tie jasné dni, keď sa slnečné lúče predierajú cez koruny už poriadne olistených stromov, je teplo a ľudia sú príliš leniví, aby sa vybrali hlbšie do lesa. Aspoň sa mi nepletú pod nohy:-)
Kamošky kecajú, ja na chvíľu vypínam... Ten stav, keď počujete okolité zvuky ale akoby spoza nejakej zásteny, určite pozná každý.
Sústreďujem sa na krásnu mladú fenku hrdzavej farby, takú hravú, že nemôžem odtrhnúť oči od jej veselého poskakovania. Vyvádza s mladým čiernym psíkom, zjavne šťeňaťom. Fenka je už mladá dáma, ale ešte stále má v sebe toľko radosti pre hru a bezstarostné šantenie, až jej závidím. Pozorujem ju, ako si ľahá na chrbát, chvíľu sa nechá oňuchávať, potom sa postaví na všetky štyri a dobiedza ňufákom do psíka. Potom obaja pobehujú dookola, naháňajú sa a menia smery a je im viditeľne dobre. Ani si nepamätám, kedy som sa tak spontánne zabavila ja....
Potom sa fenka rozbehne smerom k nám. Snažím sa ju na chvíľu zaujať, pohladkám ju v letku po jej krásnej srsti a už zase beží ďalej.
„Pozrite, baby, aká krásna fenka. Keby ste ju videli, ako šantila s takým čiernym šteňaťom“, hovorím kamoškám a dodám: „Je nádherná, že?“
Keď zdvihnem oči od haviny, stretne sa môj zrak so zrakom jej majiteľa. Ten krásny pohľad a úsmev, čo mi venoval, ma tešil ešte chvíľu potom:-)
Len škoda, že som sa nestihla spýtať, akej rasy bola tá zaujímava mladá fenka....
Komentáre
Hor sa,zavolať majiteľovi fenky..;)
...ha, ha,